Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Je to pravda. Ja sa však do nej chodím občas ovlažiť. Skoro ako každé dievča, aj ja som snívala o princovi na bielom koni.
Aj si ma našiel. Mala som sedemnásť rokov. Na zábave som sa zoznámila s Dušanom. Fešák z vedľajšej dediny, o päť rokov starší ako ja. Mal tmavé vlasy a snedú pleť. Najkrajšie však boli jeho oči. Zelené a z tmavej pokožky mu vždy svietili ako lampáše. Páčil sa mi už dlhšie, ale nebolo kde sa s ním bižšie spoznať. Až keď ma rodičia konečne začali púšťať na zábavy, naskytla sa mi príležitosť. Pretancovali sme spolu celý večer. Bola som šťastná, Duški mal oči len pre mňa. Začali sme sa stretávať pravidelne. O chvíľu už celá moja aj jeho dedina vedela, že sme pár.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Rakovina mi vrátila manžela, aj keď len na chvíľu
Keď sa o dva roky musel presťahovať za prácou do mesta, nebolo čo riešiť. Išla som s ním. O tri roky na to som ostala tehotná. Rozhodli sme sa, že sa vezmeme. Mali sme veľmi pekné manželstvo. Podobné názory na život, rovnaký zmysel pre humor. Klapalo nám to aj v spálni. O to viac som ostala šokovaná, keď som sa po siedmich rokoch dozvedela, že má Dušan bokovku. Dotklo sa ma to, ale myslela som si, že išlo len o jednorázovú záležitosť. Bola som dokonca ochotná mu tento prešľap odpustiť. Načas sme začali bývať oddelene.
Ja som sa odsťahovala aj s dcérou Jankou naspäť k mame. Čakala som, že si Dušan len potrebuje pretriediť myšlienky, a keď zistí, ako mu chýbame, dobehne naspäť. Aká naivná som bola mi došlo, keď sa ani po pol roku nič nezmenilo. Vysvitlo, že tá chuderka, s ktorou sa stretával vôbec nebola záležitosť na jednu noc. Ťahali to spolu už pár mesiacov. Vtedy môj pohár trpezlivosti pretiekol. Bolo mi jasné, že Dušan nechcel priestor a čas na rozmyslenie. Bol len príliš zbabelý na to, aby mi povedal pravdu do očí. Prebrala som teda iniciatívu a rozhodla sa, že o rozvod požiadam ja sama. Bolelo to, ale prebolelo. Našla som si po čase nového priateľa. Marián bol kolega z práce a obľúbila si ho aj moja Janka.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Nová láska zmenila môj život od základov
Jedno poobedie mi zavolala Jankina učiteľka, že mojej dcére prišlo veľmi zle. Vracala a mala vysokú teplotu. Rýchlo som pre ňu utekala do školy a odtiaľ rovno na pohotovosť. Cestou som zavolala Dušanovi. Prišlo mi to logické, veď Janka bola aj jeho dcéra. Mal právo vedieť, čo sa deje. Keď vyplašený priletel do nemocnice, Janka už bola z najhoršieho vonku. Priotrávila sa jedlom. Rozhodli sa preto, že si ju nechajú na noc na pozorovaní. Nevedela som, čo mám robiť. Či ostať v nemocnici alebo ísť domov. Dilemu za mňa vyriešil Dušan.
“Vyzeráš dosť zničene. Nechceš vybehnúť na kávu?” navrhol mi. Súhlasila som, aj tak sa mi domov ísť nechcelo. Čas rýchlo bežal a zrazu bolo sedem hodín večer. Začala som sa chystať na odchod. “Anka, nechoď ešte”, prehováral ma. “Objednáme si ešte niečo a ja ťa potom hodím na stanicu.” Ani neviem prečo, ale súhlasila som. A ani neviem ako a stiahli sme celú fľašu vína. Na stanicu ma Dušan v ten večer neviezol. Skončili sme u neho doma, tá jeho bola na navšteve u svojej matky. Strávili spolu celú noc - ako voľakedy. Mariánovi som tvrdila, že ostanem u Betky, mojej sesternice. Ráno som sa hanbila ako pes. Rýchlo som sa zobrala a odišla pre Janku. Na celú vec som chcela čo najskôr zabudnúť. S Mariánom som sa rozísť nechcela - je zodpovedný a dobre sa o nás s Jankou stará. Po sexuálnej stránke to síce nikdy nebolo také, ako s Dušanom, ale aspoň som mu mohla veriť.
Tiež by vás mohlo zaujať: Pravdivý príbeh: Manžel ma podvádza - a ja ho nedokážem opustiť
Dušan mi však začal písať správy. Chcel ma opäť vidieť. Trochu som váhala, ale nakoniec sme sa stretli zas – a nie raz.Vyhovuje nám to takto obom. Občas sa stretneme, užijeme si a ideme domov za svojimi partnermi. Už si ani jeden z nás nevie predstaviť, že by sme sa dali opäť dokopy. Viem, že dlohodobo takto fungovať nechcem, ale zatiaľ to neriešim. Veď čo má prísť, to príde.
Máte zaujímavý príbeh, o ktorý by ste sa chceli podeliť s čitateľmi aj vy? Pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a do predmetu uvedte "Pravdivý príbeh". Možno si ho už čoskoro prečítate v našom magazíne!
